Embedded Files
Ľudia majú rôzne zberateľské záľuby. Jeden zháňa autogramy, druhý pivové suveníry a tretí napríklad firemné nálepky z dovozovej zeleniny. Košičan Jozef Petrák má tiež netradičnú zberateľskú záľubu. Keď do jeho bytu zablúdia deti, svietia im oči ako žiarovky na vianočnom stromčeku. J. Petrák má totiž unikátnu zbierku československých hračiek od konca 2. svetovej vojny až po 80. roky minulého storočia.
Návštevou bytu nie sú nadšené iba deti. Aj dospelí sa na chvíľu prenesú ďaleko do svojho detstva k svojim obľúbeným hračkám. A ak sú narodení v povojnových rokoch, azda im aj vyhŕkne slza dojatia nad autíčkami z bakelitu či nožíkom rybičkou. A to J. Petrák drží v byte iba malú časť svojej rozsiahlej zbierky. "Narodil som sa v roku 1957, čiže som vlastne dieťa šesťdesiatych rokov," začína J. Petrák svoje rozprávanie o dôvodoch zvláštnej zbierky. "Máme to šťastie a výhodu, že keď sa rovesníci stretneme a pozeráme si obrázky našich hračiek na internete, máme svoje detstvo v hlave a pred očami.
Dnes je to iné. Je strašne veľa plastov a veľa nekvalitných brakov, čo dlho nevydržia. Niektoré majú nezmyslené farby, doslova sú škaredé. Taká výroba Made in China. Tieto staré hračky sú však vyrobené na Slovensku, v Čechách, niektoré v NDR či Poľsku. Majú svoje čaro. My teda, keď sa s kamarátmi stretneme, máme kopec podobných spomienok na tie isté hračky.
Teraz je tých nových toľko, že neverím, že keď sa súčasné deti stretnú ´na staré kolená´, že si budú rozprávať o nejakej hračke, čo kedysi mali. Že si ju budú pamätať..." Manželka si zvykla Zberateľstvo je podľa J. Petráka určitý druh fanatizmu. Zbierka hračiek, aj nostalgia. Ak teda rozšíri zbierku o ďalší kúsok, nielen že má radosť z toho, že ho našiel, no kdesi zozadu, z podvedomia, sa vynoria spomienky na detstvo. Ako sa hral a ako tú hračku dostal. Možno aj práve preto je tento zberateľský odbor jeden z najobľúbenejších vo svete. To bol aj dôvod, prečo začal J. Petrák zbierať práve hračky. Je to však aj drahý koníček.
Ceny hračiek sa pohybujú v rôznych sumách. Ak je napríklad hračka kompletná, takmer nehraná, s návodom a v originálnej škatuli, jej cena je niekedy astronomická. A ak je z raritnej série, tak je ešte drahšia. Všetky hračky, ktoré Košičan má, kupuje na burzách, prípadne hľadá na rôznych trhoch. Zberatelia hračiek sa možno práve aj pre ceny zameriavajú iba na rôzne kúsky. Majú špecializáciu napríklad na dievčenské, na ruské, na autá a podobne. Okrem hračiek zbiera J. Petrák aj spoločenské hry tej doby. "Ja mám záber – kompletné Československo od rokov 1955 až do 1993, čo je až nezmysel, lebo ja na to nemám miesto a vždy to musí byť v škatuliach. Keď zrátam všetky hračky, ktoré mám, plus hry, mám asi takých tritisíc kusov. U mojej mamy, u brata, na chalupe, na chate. Manželka už si zvykla, čo jej iné ostalo," smeje sa. "Dcéry mi tiež občas niečo donesú do zbierky. V tej mám aj hračky z Maďarska, NDR a Poľska. No tých je veľmi málo." Na prvý pohlaď sa zdá, že zbierať hračky je jednoduché, no z tých konkrétnych rokov nie. "Kedysi sa hračky nevyrábali tak globálne ako teraz. Preto je niektoré kusy ťažšie zohnať. Globálne sa vyrábali len obľúbené Machboxy – modely starodávnych áut. V Československu bolo veľa firiem, ktoré vyrábali hračky. O mnohých sa veľa dodnes nevie.
Hlavná firma v Čechách bola Ites, ktorí mali logo kľúčik, a na Slovensku bola Pohorelá." O mnohých z tých dielní sa dodnes nevie a pritom vo svojej dobe boli veľmi známe. Momentálne zberateľa chytili práve hračky z Pohorelej. Má ich veľa a je zároveň jediným zberateľom, ktorý ich má tak veľa. Iba on má napríklad päť kusov vojenských tatroviek – je v nich napríklad aj sanitka. V závodoch v Pohorelej vyrábali rôzne plechové hračky – auto, čo vyzerá ako americké v 60. rokoch, no je na ňom napísané Hliadka Verejnej bezpečnosti. Tiež tam vyrábali detské pušky. Pre dievčatá zas kočiariky a detské sušiče, ktoré aj fúkali, či malý ventilátor, do ktorého sa dala baterka a tiež fúkal. Všetky výrobky mali značku, v ktorej bol rok výroby. Hračky boli robustné, mnohé z plechu, a možno preto vydržali prejsť detskými rukami a zakotvili väčšinou v zachovanom stave aj v našej dobe. No pri pohľade na ne je každému jasné, že azda ani jedna z nich by dnes neprešla bezpečnostnými predpismi. Mačka vo vreci V zbierke J. Petráka sa nájdu mnohé známe i menej známe hračky. Jednou z nich je napríklad obľúbená Mačka vo vreci, v češtine Detské štěstí. Malá škatuľka za 1 Kčs, v ktorej boli rôzne prekvapenia. Korálikové figúrky, prstene či balón. Dievčatá to mali veľmi radi. Maďari napríklad v 60. rokoch vyrábali rôzne plechové autodráhy.
Obľúbené hračky, ktoré milovali deti 80. rokov, sa kopia vo vedierku s pioniermi na skrini. Pamätná je aj hračka s názvom Vlk. Obojstranný kužeľ sa rukoväťou "napumpoval", pustil a točil sa s vrčaním okolo svojej osi. Najprv bol jednoduchý, časom farebnejší, neskôr aj svetielkoval. "Ďalším lákadlom pre deti bol v Čechách robený originálny kaleidoskop. Dieťa doň pozeralo a vo vnútri boli farebné skielka, ktoré tvorili rôzne pestré obrazce. Chlapci sa v socializme najradšej hrali s hnedými bakelitovými autíčkami – smetiarskymi či žeriavmi... Medzi dievčatami boli obľúbené bábiky – černošky, bábiky – plaváčik, rôzne kočiare. Tiež boli obľúbené aj plastové električky z NDR a autobusy z konca 50. rokov. Tancujúce a vrčiace medvedíky na kľúčik sa tiež tešili obľube." Zaujímavá je aj jedna zo socialistických rakiet vyrobených v Maďarsku. Je zvláštne, že je na svoju dobu veľmi dobre prepracovaná. Raketa, známa ako Hóld rakéta, totiž sama ide, a ak do niečoho narazí, na podvozku sa vytiahne hore a z kabíny vypadne kozmonaut.
Ďalšou vesmírnou hračkou je aj veľká obdĺžniková kozmická raketa. Po stranách sedia v kabínach kozmonauti. Iná hračka má vystreľovaciu raketu. Je zaujímavo vyrobená, no takisto by dnes cez prísne bezpečnostné predpisy neprešla. V inej vitríne J. Petráka tróni čierna mačka s bielym harmonikovým bruchom. Po stlačení píska. Je to dielo českej návrhárky Libuše Niklovej. Medzinárodné poroty veľmi oceňovali tento nápad a dizajn. Zaujímavý je aj bakelitový kohút. Dievčenské oči pritiahnu repliky sporáka, chladničky, telefónu či gauča s kreslami. "Socialistické deti mali radi aj medvedíka, čo hrá na balalajke," vyberá zberateľ z vitríny ďalšiu hračku. "Kľúčikom sa natočí, medvedík potom kýva hlavou a pohybuje rukami, akoby na tej žltej balalajke naozaj hral. Obľúbené boli aj malé televízoriky rôznych farieb. Dieťa do neho pozeralo malým okienkom, šťukalo vypínačom a vo vnútri šli rozprávky – napríklad Červená karkulka či mestá – Praha, Košice. Oči priťahujúce hračky sú všetky zaujímavé. A pri pohľade na ne musí každý uznať, že na to, z akej doby pochádzajú, sú veľmi dôvtipné a prepracované.
J. Petrák názorne ukazuje ďalšiu hračku. Opicu s činelmi, ktorá keď sa natiahne kľúčikom, poskakuje na zadku a udiera činelmi o seba. Na kľúčik je aj hračka – salutujúci a pochodujúci vojak Švejk. Medzi ďalšími exponátmi zbierky sa nachádzajú aj hlavolamy – tzv. ježko v klietke. Na červeno–žltej autodráhe zas "bežia" farebné autá. Zo zvieracích hračiek boli obľúbené aj lienky na kolieskach. Fungovali tak, že keď sa lienka rozbehla a došla na koniec stola, nespadla, otočila sa a šla ďalej. Neskôr sa vyrábali aj chrústy, mandelinky a skončilo to pri volkswagene chrobák. Na zemi tróni drevený hojdací koník a veľké nákladné auto. V pivnici má J. Petrák ešte tri ďalšie drevené autá a drevenú kolobežku. Zbiera i opravuje S mnohými hračkami sa spájajú zážitky. Niektoré siahajú aj do detstva J. Petráka. Zo skrine vyberá malé bakelitové hnedé autíčko Kaťuša. Na korbe má štyri otvory. Keď bol J. Petrák chlapcom, s kamarátmi v školskej družine dal do otvorov horiace zápalky. Tie následne vystreľovali na linoleum, ktoré po ich akcii ostalo čierne. Družinárka im napísala poznámky za to, že skoro podpálili linoleum. "Na túto príhodu som si spomenul, až keď som Kaťušu videl," vraví.
Kvôli ďalšej hračke sa pracovníkom letiska postaral pred časom o zábavu. "Hračkárske nákladné auto som vydražil v Prahe a dcéra mi ho vyzdvihla. Ona to však odmietla vziať do Košíc, musel som ísť poň sám. Keď som ho odovzdával na ´check-ine´, tak sa tomu pracovníkovi ´točila´ hlava a všetci sa smiali." Aj hračky, s ktorými sa hrali deti po vojne, majú v zbierke J. Petráka miesto. "Auto zvané Tatraplan je z roku 1959. S týmto autom chodili eštebáčikovia. Vystúpili vo veľkých baloňákoch a klobúkoch, zobrali niekoho, strčili ho do Tatraplanu a vrátil sa až o päť rokov. Najstaršia hračka je hnedé povojnové auto od súkromníka Cherry – auto Škoda Tudor. Z hier je najstaršia ´Hrou dobrým motoristom´ z roku 1956. Má aj hrací plán, je k tomu šesť pretekárskych autíčok, kocka a obrovský návod. Hra je veľmi prepracovaná. Plán je dokonca 3D. Veľmi starou je aj malá bábika, ktorá má ľudské vlasy."
Najkurióznejšia a pre rodičov najhoršia je určite hračka – siréna. Pákou sa nakrútila a jej ostrý zvuk museli počuť aj susedia na poslednom poschodí. Kuriózni sú aj drevorubači, ktorí po natiahnutí kľúčikom režú drevo. Za najsmiešnejšie by sa dalo považovať auto – kabriolet Škoda 1200. Vo vnútri sedí družstevník a družstevníčka, ktorá má na krku šatku. Okrem zberateľstva sa J. Petrák venuje aj reštaurovaniu hračiek. "Kúpim si dve-tri a každej niečo chýba. Poskladám z nich jednu. Stáva sa však, že na každom kuse zvykne chýbať tá istá časť. Buď to bol zle privarený predný nárazník na autíčku, alebo niečo iné. Venujem sa teda zberateľstvu i reštaurovaniu. Zbierka sa zväčšuje, no čo s ňou bude ďalej, neviem. Rád by som možno založil nejaké múzeum hračiek či napísal knihu. Na to však potrebujem čas. Veľa času," uzatvára nadšený zberateľ.
Autor: Michaela Hajduková
Page updated
Report abuse